Prvé kroky k posilňovačom

Prvý krok k moderným brzdovým systémom bol urobený v roku 1920, keď sa začali používať hydraulické brzdy. Tie umožnili rovnomernejšie a silnejšie brzdenie vďaka prenosu sily cez kvapalinu. No aj napriek tomu, že hydraulické brzdy zlepšili výkon, stále bolo potrebné vyvinúť veľkú silu na stlačenie brzdového pedálu.

Významnú úlohu v histórii vývoja servo brzdných systémov zohral John Parry-Thomas, britský automobilový inžinier a pretekár. Pracoval ako hlavný inžinier pre spoločnosť Leyland Motors a bol kľúčovou osobnosťou pri vývoji vozidla Leyland Eight v roku 1920.

Jeho najväčším prínosom bolo zavedenie mechanického brzdového servopohonu do tohto modelu. Parry-Thomasov systém využíval princíp zosilnenia brzdného účinku, čím znižoval silu potrebnú na ovládanie brzdového pedálu. Aj keď jeho návrh nebol tak pokročilý ako neskoršie vákuové servopohony, ktoré sa stali štandardom, bol to významný krok smerom k zlepšeniu brzdovej technológie.

Leyland Eight, britské luxusné vozidlo vyrobené spoločnosťou Leyland Motors v roku 1920, bolo známe pre svoju technickú vyspelosť a inovácie. Aj keď toto auto nebolo prvé, ktoré malo brzdový posilňovač, Leyland Eight bolo jedným z prvých vozidiel, ktoré experimentovalo s brzdovým systémom so servopohonom. Jedným z týchto pokusov bol aj mechanický brzdový posilňovač, ktorý mal znížiť úsilie potrebné na stlačenie brzdového pedálu. Tento systém nebol však taký vyspelý a účinný ako neskoršie vákuové posilňovače bŕzd, ktoré sa stali populárnymi o niekoľko desaťročí neskôr. Leyland Eight ukázalo, že existuje potreba a potenciál na vývoj brzdového posilňovača, čo neskôr inšpirovalo ďalšie inovácie v tejto oblasti.

Vznik servopohonov a posilňovačov bŕzd

Prelom nastal v roku 1950, kedy boli vyvinuté prvé brzdové posilňovače (servo). Tento systém využíval vákuum vytvárané v sacom potrubí motora na zosilnenie sily, ktorú vodič vyvíja na brzdový pedál. Výsledkom bolo, že vodič mohol brzdiť s oveľa menším úsilím, čo nielen zlepšilo komfort jazdy, ale aj zvýšilo bezpečnosť, pretože umožnilo rýchlejšiu reakciu na nečakané situácie.

Priekopníkom v zavedení brzdového systému so servopohonom a posilňovačom bolo auto Chrysler Imperial, ktoré bolo v roku 1951 prvým sériovo vyrábaným vozidlom vybaveným posilňovačom bŕzd s názvom „Hydrovac“. Tento systém využíval vákuový posilňovač, ktorý znižoval silu potrebnú na stlačenie brzdového pedálu, čím výrazne zlepšoval komfort a bezpečnosť jazdy.

Technológia servopohonu

Servopohony, alebo brzdové posilňovače, fungujú na princípe využitia rozdielu tlakov. V tradičných automobiloch sa na vytvorenie potrebného vákua využíva podtlak v sacom potrubí motora. Tento podtlak sa využíva na pohyb membrány v servopohone, ktorá zvyšuje tlak na brzdovú kvapalinu, čím sa zvyšuje účinnosť brzdenia.

V moderných vozidlách, najmä v elektromobiloch, kde nie je k dispozícii tradičné sacie potrubie, sa používajú elektrické servopohony. Tie poskytujú rovnaké výhody ako vákuové systémy, no s vyššou efektivitou a spoľahlivosťou.

Brzdy so servopohonom a posilňovačom priniesli niekoľko kľúčových výhod. Zníženie sily potrebnej na brzdenie zlepšilo komfort vodiča, čo je obzvlášť dôležité pri dlhých jazdách a v mestskej premávke, kde je potrebné časté brzdenie. Zároveň sa zvýšila bezpečnosť, pretože vodiči môžu rýchlejšie a efektívnejšie reagovať na nečakané situácie.